Urbanisti, zobuďme sa

Nie, nepomýlil som sa, titul inžinier urbanista som pred svojim menom použil zámerne. Možno ako prejav protestu. K napísaniu tejto úvahy ma inšpirovalo veľa javov a skúseností získaných behom viac ako 20 rokov v úlohe aktívneho urbanistu na úrade jedného tridsať tisícového mesta. I toto diskusné fórum ma k tomu inšpirovalo možno banálnou okolnosťou – v kolónke témy sú uvedené rôzne oblasti ľudského poznania a ja som pravdu povediac bol v pomykove, kde môj príspevok zaradiť. Iný na mojom mieste by nad touto otázkou nerozmýšľal a tému by zaradil do sekcie „architektúra“. Bolo by to správne? Prečítajme si, ako slovo „urbanizmus“ definuje Ottov náučný slovník „urbanizmus....súbor vedeckých a umeleckých metód a postupov používaných pri zakladaní a vedomom formovaní prípadne skúmaní ľudského osídlenia v krajine, najmä miest....“ Pozrime sa na ostatné oblasti poznania ako ich definuje slovník napríklad, psychológia, meteorológia, fyzika a podobne: všetky definície sa začínajú takmer rovnako „.....je to veda o ......“ Vidíte ten rozdiel? Prečo je urbanizmus chápaný len ako metóda a nie ako plnohodnotná veda? Ja si myslím, že je to nesprávne. Urbanizmus je veda a to veda nie hocijaká. Kde hľadať príčiny banalizácie urbanizmu ako vedy?
Už na Fakulte architektúry sa na nás, čo sme sa rozhodli špecializovať na tento smer, pozerali „páni" architekti akosi zhora, tento smer bol považovaný za akési „odkladisko“ neschopných študentov. Veľmi ma to vtedy mrzelo. Keby len kolegovia tušili akí vynikajúci vedci pôsobili na tomto obore – pán profesor Šteis, Alexy, Kodoň, Gál, Furdík.... osobnosti svetového formátu, ktorým len komunizmus zabránil, aby sa ich exaktné teórie viac vo svete zviditeľnili. Áno, získali sme titul „Ing.arch.“ spoločnosť nás vnímala ako architektov. I ja som spočiatku prijal túto rolu, hoci ako architekt som sa nikdy necítil. Urbanizmus sa pre mňa stal nielen zamestnaním, stal sa pre mňa i povolaním, koníčkom, srdcom. Čoraz viac som bol presvedčený, že titul, ktorý som získal sú len mimikry spoločnosti na zamaskovanie neznalosti. Neznalosti toho, čo vlastne urbanizmus je. Zamaskovanie hegemónie architektov, ktorí sa považujú aj za urbanistov, hoci o urbanizme nemajú často krát ani potuchy. Myslím si, že to nie je správne. Koľko je na Slovensku profesionálnych urbanistov? Urbanistov, ktorí urbanizmu venujú celý svoj život nielen ako metodike, ale aj ako vede? Urbanistov, ktorí do svojej práce vnášajú výsledky najnovších objavov v oblasti nových vedných disciplín ako je procesová psychológia, teória hier, teória outsourcing sietí, teória chaosu, teória sieťovej komplexity, granulárna fyzika, či fyzika histórie? Existuje na Slovensku urbanista, ktorí vie aplikovať Dirk-Helbingove rovnice do plánovania ulíc a chodníkov? Existujú na Slovensku urbanisti, ktorí sa pokúsili vypočítať Zanette – Manrubiovú fraktálnu postupnosť v štruktúre osídlenia? Nepochybujem o tom, že na Slovensku takíto urbanisti sú, len o sebe nevieme. Neorganizujeme sa. Sme možno „pozašívaní“ po úradoch, v nepriateľskom prostredí ktoré nás nechápe. Nechápe naše myslenie, naše nekonvenčné popisovanie udalostí a javov. Hovorí sa, že čo Slovák, to architekt. Pre urbanizmus to platí dvojnásobne. Fungovanie v takomto prostredí vyžaduje veľké sebazapieranie, ovládanie sa a veľa, veľa energie. Niekedy sa stane, že energií už dochádza dych. Vtedy pomáha pocit spolupatričnosti od kolegov, ktorí sú na tom podobne. Možno by sme sa mali viac organizovať, stretávať sa, vymieňať si informácie, skúsenosti. Mali by sme sa viac spoločensky etablovať a získavať vážnosť. Možno založiť aj vlastnú urbanistickú komoru. Nechcem zbytočne dramatizovať, ale situácia v našom „fachu“ z hľadiska spoločenskej akceptácie je viac ako zlá. Zákon o územnom plánovaní je laickou verejnosťou chápaný len ako anketa občanov o usporiadaní územia a urbanista len ako moderátor tejto ankety. Čoraz viac sa v územnom plánovaní presadzujú ľúbivé aktivity zastrešujúce rôzne občianske iniciatívy, prinášajúce predstavy o rozvoji územia, ktoré však nemusia mať odborné opodstatnenie. Niekedy sú nevedome zneužívané archetypálne hodnotové stereotypy ako je „park, zeleň, ihrisko“, ktoré sa aplikujú ako účinná munícia proti tým, ktorí odborne presadzujú skutočné rozvojové preferencie územia. Môže sa nakoniec stať, že naše mestá začnú svoju energiu potenciálnej renty postupne strácať. Áno, demokracia je pre evolúciu civilizácie nevyhnutnou podmienkou, ale demokracia ľahko môže skĺznuť do retardácie tam, kde do odborných procesov vstupuje laická verejnosť. Zákon o územnom plánovaní aplikuje do urbanizmu inštitút verejného schvaľovania, ale to je kvôli ochrane súkromného vlastníctva, nie kvôli tomu, aby o odborných otázkach rozhodovala laická verejnosť. Aj zákony o zdravotníctve predpisujú súhlas pacientov s náročnou operáciou, ale nepredpisujú aby pacienti hlasovaním určili jej technológiu. Je snáď urbanizmus menej hodnotnou vedou akou je medicína? Aj urbanizmus je vedou o človeku. Skúma priestorové prejavy všetkých činností, ktoré človek vytvára. A hľadá priestorový potenciál, aby sa tieto činnosti mali kde rozvíjať a reprodukovať. Životné prejavy súčasnej civilizácie sú veľmi zložité a dynamické. Na ich pochopenie v komplexných súvislostiach je nevyhnutné použiť exaktný formalizmus etablovanej vedy. Či sa to niekomu páči, alebo nie, tou vedou vždy bol a bude urbanizmus. A preto si urbanizmus zaslúži primeranú vážnosť a postavenie. Urbanisti by mali dať o sebe vedieť viac, ako doteraz. Mať odvahu povedať svoj názor a presadzovať ho aj v prípadoch keď ho verejnosť odmieta. Buďme hrdí na to, že sme urbanisti a dajme to patrične najavo. Objavme svoju stavovskú česť!
Ing.arch.Ján Petrek, Ružomberok